GENERIC INTERVIEW Petr Janda



novinka 02.05.2017, Marek

Petr Janda 2. mája oslavuje polookrúhle jubileum. V týchto dňoch vyšiel jeho album ,,Ješte držím pohromadě / Best Of”, ktorý je prvým darčekom k narodeninám. CD obsahuje najlepšie ,,nie olympické” nahrávky z rokov 1985 až 2016. Pri príležitosti vydania tejto kompilácie poskytol legendárny spevák a hudobník rozhovor vydavateľstvu Supraphon.

Váš nový album je prierezom tvorby, ktorá vznikla mimo Olympicu. Z tej je asi najznámejšia spolupráca s Petrou Janů. Ako na ňu spomínate?

To bolo samozrejme skvelé. Urobili sme spolu dve jej platne, kde som bol producentom a autorom. Na tej prvej som mal dokonca stopercentné zastúpenie, na druhej som potom napísal nejaké pesničky i Ota Petřina. Ale tak veľký šláger, ako sú na tej prvej najslávnejšie Jedeme dál alebo Neni nám už sedmnáct , tam už nebol.

Skladbu Ješte držím pohromadě, ktorá dala vašej platni názov, ste paradoxne nahrali už v roku 2008. To ste asi netušil, že tak dobre “držet pohromadě” budete aj skoro po ďalších desiatich rokoch?

To naozaj nie. Bolo to zvláštne. Moja manželka vtedy chcela, aby som jej napísal pesničku. Tak som jej zložil tento úprimný obraz mojej vtedajšej duše a telesnej schránky, to ako sa cítim. Okolo tohto sloganu som chodil dlho. Lenže ona tú pesničku moc neprijala, mala zjavne predstavu romantickej pomalej skladby, ako bolo Okno mé lásky a nebola príliš spokojná. Ale ja mám tú pesničku rád, na sólových koncertoch ju často spievam.

Pomáhate nejak tomu “udržiavaniu sa pohromadě”?

Bez toho by to už nešlo. Snažím sa byť aktívny, trikrát denne chodím hrať tenis, občas ráno vozím deti do školy a do škôlky. Teraz na jar sa rád starám o kvety a o zeleninu v záhrade. Plávam, lyžujem, tento rok v zime som dokonca aj korčuľoval. Ako za mlada (smiech).

Aktuálna platňa je výberom často aj unikátnych rarít. Uzatvára ju inštrumentálna skladba v spolupráci s Lubošem Andrštem a Lubomírem Brabcem. Ako k tomu vtedy prišlo?

To bol projekt, ktorý sme urobili asi pred desiatimi rokmi. Hovorili sme, že spájame jazz, rock a klasiku. Hrali sme všetko možné. Turné bolo veľmi úspešné, tak sme to potom aj nahrali.

Vlastný inštrumentálny album ste nikdy nechceli mať?

Veľa som o tom premýšľal. Pôvodne som bol huslista, tak som si hovoril, že by som si vybral niektoré vety z husľových koncertov, ktoré som hrával, a nahral ich na gitare. Ale nakoniec som na to nemal silu.

Kedy ste mimochodom držali husle naposledy v ruke?

Predvčerom. Moje dievčatká chceli, aby som im zahral, tak som im zahral. Ale už je to moje hranie bieda. Je to najkrajší nástroj, aký ľudstvo vymyslelo, ale je ťažký. Nikomu nič nedá zadarmo. Husľových majstrov som vždy obdivoval, tú ich precíznosť, s akou vedia klásť prsty na milimetre presne, mali by im dávať Nobelovu cenu.

A nahrať ďalšiu sólovú pesničkovú platňu by ste chuť nemali?

Budúci rok určite nie, to chcem urobiť novú platňu s Olympicom. Tak možno potom. Ale aby som pravdu povedal, moc som o tom zatiaľ nepremýšľal. Ono je dnes nutné začať inde - najprv je potreba nájsť niekoho, kto má chuť to vydať.

Baví vás stále písať pesničky?

Baví. Ale píšem ich až vtedy, keď je čas. Do šuplíka chuť písať nemám.

Podobné výbery pre vás vždy zostavuje váš skalný priaznivec Oldřich Zámostný. A bolo to tak aj tentokrát. Zasahovali ste mu nejako do výberu?

Ja som ho o to priamo požiadal. Na rozdiel odo mňa má fenomenálnu pamäť. Ja by som určite na niečo zabudol. Keď - pokiaľ to preženiem - potrebujem vedieť, aké nohavice som na pódiu nosil v roku 1970, tak sa ho spýtam a on mi to z hlavy povie. Je to nepísaný predseda nášho fanklubu, usporadúva rôzne stretnutia, premieta na nich archívy, ktoré niekde objavil alebo mu ich niekto poslal, alebo púšťa rôzne raritné nahrávky, napríklad keď sme hrali v USA alebo v Austrálii. Má moju plnú dôveru a urobil to, myslím výborne.

Trocha ma prekvapilo, že prevažujú svižnejšie skladby, hoci ako ste sám povedal, vás majú spojeného všetci skôr s pomalými baladami. Skladby ako U hrobu neznámého úředníka, sú na platni v menšine.
Písať pomalé pesničky je oveľa ľahšie. Lepšie sa tam dostávajú emócie. Vždy, keď skladám novú platňu, robím najskôr tie rýchle. Tie pomalé potom vždy nejak zvládnem. Ale tie rýchle sú ťažšie.

Vždy sa spoliehate len na seba? Pri hviezdach svetového popu už dnes začína byť tou najdôležitejšou postavou nahrávania producent.

To je zaujímavé. Ja som vlastne poriadne nikdy so žiadnym naozajstným producentom nespolupracoval. A dokonca sa mi ani žiaden neponúkal. Ale vôbec sa tomu nebránim, naopak by som to privítal. Na tej budúcej platni Olympiku už s producentom dohodnutý som. Teším sa na tú skúsenosť, len sa bojím, že mám natoľko vymedzené názory, že sa nad tým pohádame (smiech)

Kto ním bude?

Miroslav Váňa. Je to Čechoameričan, pôsobí v Berklee College v Bostone, v marci sme sa dohodli. Robil mi tam koncert, skamarátili sme sa, na aktuálnej platni je ako bonus Želva, v podobe, ako sme ju tam nahrali. Príde za nami aj so svojimi študentmi, ja ich ubytujem, nahráme platňu, a potom spolu asi urobíme aj nejaký koncert.

Koncertujete stále a často, v kluboch a aj v malých mestách. Dnes už je to nezvyk, všetky veľké kapely už robia len pár koncertov ročne, malé turné po halách a štadiónoch. Vás by podobný prístup nebavil?

Vždy odpovedám, že my sme “muzikantská kapela”. Nerobíme to, len aby sme zarobili peniaze alebo aby sme sa mohli chváliť, koľko na nás prišlo ľudí, ale pretože nás to proste baví a chceme si zahrať. A ja hrám ešte aj mimo Olympic, stále s niekým. Alebo aj sám. Nechcem sa o tú radosť pripravovať. Niekoho bavia automaty, iného maľovanie, mňa baví hrať na gitare.

Pozrite sa na niektoré kapely. Hrajú pomaly raz za dva roky, urobia obrovský koncert, prídu tam tisíce ľudí, majú tam obrovskú aparatúru, ktorá ich stojí pomaly viac, než zarobia… Akú z toho môžu mať radosť? Však museli mať trému, že to pokazia, keďže tak dlho nehrali! Ja by som tak fungovať nemohol. Ja potrebujem hrať. A taktiež - čo by som celú tú dobu robil?

Zdroj: SUPRAPHON