Skladba
do tiel ľudí zatlačí tma
predo mnou ona a lucerna v nej
jej oči sú na mne a tvár horí a ja…
áno tiež som sa pozrel a ona chápe to zle
kým čaká až zotrie sa
tá priesvitná noblesa, čo hrám
to citlivé miesto, na ktoré tlačí
jednému z nás to prestane stačiť
mám strach, že som to ja
mám strach, že som to ja
ja som ten háčik
čo sa ti prichytil na košeľu
chlieb na všedný deň
i kaviár na nedeľu
tá predstava škrtí ako šnúra
na ktorú vešia prádlo
a jej vojaci sú flakóny vôní
na stolíku pod zrkadlom
lucerna lucerna
zasvieť zasvieť
ako bod odkiaľ už nemôžme naspäť
ani ďalej
jej oči volajú
nech vystúpim z tieňa
a túžba sa potiahne nocou
ako kantiléna
lucerna lucerna
zasvieť zasvieť
ako bod odkiaľ už nemôžme naspäť